Krátky pohľad do histórie

História odpadov je históriou človeka.
Začala sa písať v momente, keď sa človek zbavil prvej nepotrebnej veci.

PRAVEK (do roku 3 000 p. n. l.)

Ľudia žili kočovným životom a s odpadom nemali žiadny problém. V prvopočiatku bol odpad zložený len z toho, čo sa vyskytovalo v prírodnom ekosystéme (kameň, drevo, koža, kosti, rastlinné zvyšky…). Napriek tomu, že je archeologicky potvrdené, že pračlovek nepotrebné zvyšky vyhadzoval v blízkosti svojho obydlia, nespôsobovalo mu to prílišné hygienické a iné škody. Pozbierané rastliny a zver skonzumoval, ostatné vyhodené zvyšky boli z prírodných materiálov, a teda zväčša biologicky degradovateľné. Vďaka odpadom vzniknutým v ranných obdobiach vývoja ľudskej spoločnosti môžeme v súčasnosti študovať ich spôsob života.

STAROVEK (3000 p. n. l. – 476 n. l.)

Problém s odpadom nastal, až keď ľudia začali žiť na jednom mieste. Rastúce ľudské sídla produkovali stále väčšie množstvá rôznych druhov odpadov, ktoré sa nestačili rozložiť a hromadili sa okolo. Odpadové vody z obydlí, odpady z chlievov alebo z rozvíjajúcich sa remeselných dielní končili na ulici alebo v rieke. Dôsledky v podobe rôznych chorôb na seba nenechali dlho čakať. Na druhej strane historici uvádzajú, že priamo úmerne rozvoju výrobných síl vedeli už mnohé staroveké kultúry organizovane odstraňovať vyprodukovaný odpad.
Veľmi vysoký stupeň dosiahlo zneškodňovanie odpadov v Asýrii, Babylone, Grécku a Ríme. V starom Grécku a Ríme existovali dokonca aj ‚komunálne služby‘, chod ktorých zabezpečovali vojnoví zajatci a otroci. Navyše v Ríme existovala aj určitá forma generálneho upratovania a úpravy ulíc, tzv. ‚lustratio urbis‚, a v meste fungovala aj kanalizácia. Odpad sa vyvážal za mesto, kde sa hádzal do jám; v podstate takto vznikali prvé skládky. Raritou antického Ríma bola tzv. ‚Cloaca Maxima‚, odpadový kanál vysoký 4 metre, ktorý umožňoval aj inšpekčné plavby na člne. Pripojenie sa na kanalizačný systém bolo bezplatné, no nebolo povinné. Z nepripojených domov vynášala odpad každý deň v hlinených nádobách súkromná služba a predávala ho poľnohospodárom mimo mesta.

Egypťania prisudzovali hygiene aj náboženský význam, napr. hieroglyfický znak ‚sadnúť si ku stolu‘ mal tiež význam ‚umývať si ruky‘; Gréci ju spájali s náboženským kultom a ideálom krásy a dobra, čo neskôr prevzali aj Rimania.

Zaujímavosťou starého Ríma sú verejné záchody. Mesto ich malo asi 150 a išlo o otvorené miestnosti s dlhými kamennými lavicami, nijako neoddelenými, v ktorých bolo až 70 otvorov. Boli bez strechy, a teda prirodzene odvetrávané, mali aj splachovanie. Namiesto toaletného papiera sa používala hubka na palici, ktorá sa máčala do octovej vody. Z tejto doby je známy výrok cisára Vespasiana, ktorý sa rozhodol tieto záchody zdaniť. Keď mu to syn Titus vyčítal, cisár reagoval slovami: ‚Pecunia non olet. (Peniaze nesmrdia.)‘
Antika jednoducho vedela, ako na odpady. So zánikom Rímskej ríše sa zároveň na dlhú dobu stratila i kultúra nakladania s odpadom.

STREDOVEK (476 – 1492)

Stredovek je pre odpady a hygienu vôbec ozajstnou dobou temna. Osobitne stredoveká Európa je povestná zanedbávaním osobných i celospoločenských hygienických noriem a veľkým neporiadkom. Kým v staroveku sa hygiena brala ako nutnosť, v stredoveku bolo všetko od 5. storočia rozvrátené príchodom Germánov. Navyše, vtedy medzi najšpinavšie vrstvy patrili vládcovia a kňazi. Ľudia sa pohybovali pomedzi odpadky v špinavých odevoch.

NOVOVEK (1492 – 1789/1918)

Od stredoveku až do 19. storočia končil opäť všetok odpad na ulici, ale zároveň sa opakovali snahy spoločnosti túto neradostnú situáciu zmeniť.

19. storočie sa stalo skutočným medzníkom v riešení katastrofálnej situácie s odpadom. V rozrastajúcich sa mestách Európy sa hromadili odpady a v polovici 19. storočia vypukla epidémia cholery. Britskí vedci za jednu z hlavných príčin určili nedostatočnú hygienu. Vznikol ústredný štatistický úrad, ktorý vykonal prieskumy v päťdesiatich britských mestách. Výsledok bol katastrofálny. Vtedajšie hygienické nároky spĺňalo len jedno mesto, v siedmich bola situácia znesiteľná a v zostávajúcich štyridsiatich dvoch neúnosná.

MODERNÉ DEJINY (1789/1918 – dnes)

V dejinách odpadového hospodárstva nastal zlom, keď sa začalo s budovaním efektívneho systému nakladania s odpadom. Pevné odpady boli odvážané na skládky a pre splašky sa začala budovať centrálna kanalizácia. Pevných odpadov však stále pribúdalo a už okolo roku 1870 nastali problémy s kapacitou skládok. Logickým riešením bolo spaľovanie odpadu, ktoré radikálne zmenšuje jeho objem.

Prvá spaľovňa bola uvedená do prevádzky v roku 1874 v Nottinghame a ďalšie vznikli v rokoch 1876/77 v Leedse, Manchesteri a Birminghame. V roku 1892 bolo v Británii už okolo päťdesiat spaľovacích zariadení, niektoré spoločnosti, ktoré sa venovali výstavbe a vývoju spaľovní, pôsobia dodnes (Babcock, Manlove). Nasledovali Spojené štáty americké (New York, 1885), Kanada, Nemecko (Hamburg, 1895) a Švajčiarsko. Jediná úloha týchto spaľovní bola sanitácia odpadu; jeho hygienické zneškodnenie.
Naopak, spaľovne v Dánsku boli od začiatku koncipované na výrobu energií; elektrickej energie a tepla (prvá spaľovňa vo Frederiksbergu, 1903, dodávala teplo do blízkej nemocnice). Niektoré spaľovne v Británii (okolo roku 1920) vyrobenou elektrinou nabíjali elektrické vozidlá na zvážanie odpadu.
V Československu bola prvá spaľovňa s výrobou elektrickej energie (vtedy jediná v Rakúsko-Uhorsku) spustená v roku 1905 v Brne.

Vtedajšie technológie z jedného kilogramu odpadu vyrobili 70 Wh elektrickej energie, ZEVO Bratislava dnes vyrobí v priemere 342 Wh/kg. Do úvahy treba brať skladbu odpadu a jeho výhrevnosť, ktorá sa v porovnaní s minulosťou významne zmenila.
Druhá svetová vojna prerušila prevádzku prakticky všetkých spaľovní v Európe, okrem spaľovne Praha Vysočany (počas obdobia okupácie bol dokonca postavený ďalší kotol na výrobu elektrickej energie). Krajina sa po vojne rýchlo spamätávala, priemysel i obyvatelia produkovali čoraz väčšie množstvá odpadu. Zároveň sa zdokonaľovalo čistenie spalín a znižovala sa ekologická záťaž tohto likvidovania odpadu na životné prostredie. Švajčiarsko, Holandsko a Dánsko sa stali lídrami v procese limitovania emisií do ovzdušia.

V Bratislave bola prvá spaľovňa uvedená do prevádzky v roku 1978, nachádza sa vo Vlčom hrdle. V Košiciach vznikla spaľovňa v roku 1990.

Najlepší odpad je ten, ktorý nevznikne

Konzumná spoločnosť a zrýchľujúca sa doba spôsobila nekontrolovateľný nárast odpadu. Toto obdobie, ktoré sa dá nazvať aj ‚Doba plastová‘, je plné jednorazových vecí a preplnených smetných nádob.

V súčasnosti existujú rôzne iniciatívy, smery a spôsoby snažiace sa zamedziť samotnému vzniku odpadu alebo minimalizovať jeho množstvo na čo najnižšiu možnú mieru. Jednou z nich je Život bez odpadu (z ang. Zero Waste). Ak odpad nevznikne, netreba ho recyklovať, spaľovať či skladovať na skládke.

Cirkulárna ekonomika je zase stratégiou udržateľného rozvoja v získavaní, spracovávaní a využívaní prírodných zdrojov. Jej základné princípy sú založené na myšlienke, aby mohli byť všetky produktové a materiálové toky opätovne zapojené do svojho cyklu po ich použití, kde sa stanú zase zdrojmi pre nové produkty a služby. Cirkulárna ekonomika ide za hranice recyklácie, s minimálnou spotrebou energií sa snaží o opravu, úpravu a opätovné použitie vecí.

Reuse centrá ponúkajú miesto pre využitie vecí, ktoré sú stále funkčné, no ľudia ich už doma nepotrebujú alebo nechcú. Naopak, ešte môžu poslúžiť iným, čím sa zníži množstvo novovyrobených produktov a uhlíková stopa. Do siete miest s touto službou pre svojich obyvateľov sa čoskoro zapojí aj Bratislava.

Spracované z informácií dostupných na:

https://www.ewia.sk/energeticke-vyuzitie-odpadu/historia/
https://www.sako.cz/pro-brnaky/cz/801/energeticke-vyuziti-odpadu/#historie
https://www.psas.cz/o-spalovne
http://www.zerowasteslovakia.sk/
https://www.incien.sk/cirkularna-ekonomika/
https://en.wikipedia.org/wiki/Midden
http://www.reuse.cz/