V smetiach

11.04.2013; Plus 7 dní; č. 15, s. 80-83; Mikulcová Monika, Slováci málo triedia a do kontajnerov hádžu mŕtvoly zvierat aj muníciu.

Sedemtisíc ton odpadu. Takéto množstvo recyklovateľných, zapáchajúcich i nebezpečných nepotrebností zaplnilo ulice španielskej Sevilly počas februárového jedenásťdňového štrajku smetiarov. Hrôzu z nahromadeného odpadu by prežíval zrejme každý z nás, nielen fóbiami preslávený pán Monk zo známeho krimiseriálu, ktorý v jednej z epizód dal jasne najavo, akú dôležitú prácu muži na zberných vozidlách vykonávajú.

V plienkach: Tvorba odpadu sprevádza ľudstvo od chvíle, keď začalo spotrebovávať. „Odpad sa vytvára denne a denne ho treba odvážať a spracúvať,“ hovorí riaditeľ úseku obchodu a marketingu firmy Odvoz a likvidácia odpadu (OLO) Pavel Vitek. Podľa zákona odpad patrí mestám a obciam a tie sa musia postarať, aby systém nakladania s týmto materiálom fungoval.

„Na každého Bratislavčana pripadá za rok 447,4 kilogramu komunálneho odpadu, za rok sa ho v hlavnom meste vytvorí okolo 170-tisíc ton. Naše odpadové hospodárstvo je však v plienkach, pretože kultúra našich obyvateľov v tomto smere za moderným svetom zaostáva,“ tvrdí zástupca bratislavskej spoločnosti OLO.

Páni smetiari, ku ktorým s obdivom vzhliadajú malí chlapci, no odrastenejší Slováci k nim neraz pristupujú s dešpektom, vedia o nás viac, než si myslíme. Každá posádka zberného vozidla pozná svoj rajón ako vlastné topánky. Vie, kde treba vypnúť maják, aby jeho blikanie nedráždilo spiacich, odkiaľ môžu čakať výčitky, kde je najťažší prejazd a komu poriadok okolo smetných košov veľa nehovorí.

V pondelok majú smetiari najviac práce. Po víkendovom upratovaní sa v zberných nádobách kopia poriadne haldy odpadkov. Presnejšie – nielen v nich. Ruku na srdce, koľkých z vás zaujíma, aká bude ich ďalšia cesta a či pre našu nezodpovednosť nebudú mať iní prácu navyše? Tak si to pre istotu zopakujme. Komunálny odpad je to, čo vzniká doma pri bežnom použití. Starý nábytok či pozostatky bytovej rekonštrukcie doň určite nepatria. Čierne nádoby sú určené na zmesový komunálny odpad, do farebných kontajnerov odpad triedime. „Všetko, čo je v nádobách, je náš biznis, čo je mimo nich, nie je náš biznis,“ zdôrazňuje Vitek.

Na palube s kýblikármi: Štyri hodiny ráno. Jedna zo smetiarskych partií bratislavskej firmy OLO vyráža na každodennú púť. Majú pod palcom jeden z najkomplikovanejších bratislavských rajónov – Staré Mesto. Nielenže si chlapi so šoférom Jánom Šemetkom musia privstať, pretože okolo siedmej hodiny už centrum mesta patrí najmä zásobovacím vozidlám, ale aj terén je poriadne drsný. Úzkymi uličkami sa s ťažkosťami prepchá osobné auto. A na Palisády neďaleko Bratislavského hradu a okolité ulice je cez zimu problém vôbec sa vyštverať.

Našu dobrodružnú výpravu so smetiarskym autom začíname v centre slovenskej metropoly pri ministerstve spravodlivosti. Mestom ponoreným do tmy sa ozývajú iba hlasy piatich podgurážených mladíkov, ktorým sa ešte nechce urobiť bodku za nočnou zábavou.

Šofér a traja závozníci sú zohratá partia. „Sme kýblikári. Vyprázdňujeme menšie nádoby, nie kontajnery,“ vťahuje nás do svojho sveta vodič Ján. Pochádza z Marianky. Vyučený automechanik vo firme OLO pracuje dva roky. Vysvetľuje, aká zodpovedná a precízna musí byť ich práca. Stačí malé zaváhanie a môže vzniknúť škoda – na iných autách, budovách, na smetiarskom vozidle – i na živote…

Ani na chvíľu sa nezastavia. Poznajú každý dom, každú bránu. Vytiahnu nádobu, prisunú k vozidlu, umiestnia na podávač, zaistia, podávač sa preklopí a odpadky miznú v špecializovanej nadstavbe auta, kde sa zlisujú. Vlani v Prahe takto vyhasol život jedného bezdomovca. Doplatil na „posteľ“ v kontajneri. Keď raz do smetiarskeho auta padol, nebolo mu pomoci.

Jeden zo závozníkov vyberá z vodičovej kabíny škatuľu s kľúčmi. Ako si môžu v tej spleti železa zapamätať ten správny? Skrátka, vedia to. „Jano, nemáš šraubovák?“ pýta sa vodiča jeden z členov posádky. Jeho kolega sa zabuchol vo dvore bytového domu, pretože zvnútra nebola kľučka. Postačia nožnice a o chvíľu sú všetci muži opäť v akcii.

Nesťažujú sa: Najväčší problém sú ľudia. „Stalo sa, že sme ráno ešte nevyšli z mesta a pod Michalskou bránou sa nám v ceste rozložil žobrák. Vysvetlili sme mu, že nemáme ako vycúvať a mal by si zbaliť svoje veci a pustiť nás. Samozrejme, musíme byť slušní. Aj keď nám ľudia nadávajú,“ povzdychne si náš spoločník. Ľudia frflú, že smetiari v meste zavadzajú, blokujú premávku, robia hluk a neraz na nich zvalia aj poškodenie auta. „Všetko zapisujem do pracovného listu zberného vozidla – nedostupný kontajner, neprejazdnú cestu, odpadky mimo zbernej nádoby, ktoré nie sme povinní odpratávať, ale i podozrivé správanie na ulici. Raz sa skupina chalanov zabávala tým, že lámala na autách spätné zrkadlá. Radšej som to zapísal, lebo potom by to bolo na nás, keďže poškodili asi štyri autá v tesnej blízkosti,“ vysvetľuje. V jednej z uličiek vodič vypína oranžový maják. Vraj sa ľudia sťažovali.

Nadránom v meste po smetiaroch radi vykrikujú opilci. „Ponúkajú nám peniaze, aby sa mohli odviezť vzadu na stúpačkách,“ spomínajú chlapi. To je, samozrejme, striktne zakázané.

Kadečo ich postretne na raňajšej púti. Závozník Ján Bolf minulý rok pri kontajneri na Mudroňovej ulici objavil mŕtvu starenku. „Zrejme dostala infarkt,“ poznamená muž, ktorý ihneď volal pomoc. Na prácu sa však ani jeden z nich nesťažuje. Práve naopak. Zdá sa, že o prácu smetiara je dnes veľký záujem. „Bolf má vo firme troch bratov aj otca,“ prezradí na kolegu vodič Šemetka. Ani humor týmto chlapom nechýba. Najlepšie na ich práci je vraj to, že môžu obzerať pekné baby.

Dve nestačia: Po troch hodinách máme za sebou jeden okruh a vyrážame na smetiarskom aute do spaľovne vo Vlčom hrdle. Mimochodom, tento rok oslavuje svoje 35. výročie. Na Slovensku sú len dve – v Košiciach a v Bratislave. „Odborníci sa však zhodujú, že by sme ich mali mať aspoň päť,“ hovorí Pavel Vitek. Tam, kde ich nemajú, končia odpadky na neekologických skládkach.

V spaľovni vozidlo zamieri do výsuvnej brány a svoj obsah vysype do zásobníka odpadu, čo je obrovská zapáchajúca betónová jama. Odtiaľ ich žeriavový drapák nakladá do dvoch kotlov, kde horia pri teplote 850 až 970 stupňov Celzia. „V každom z nich zhorí desať až jedenásť ton odpadu za hodinu. Spaľuje sa 24 hodín nepretržite. Do ďalšieho zásobníka padá škvara, tá sa tiež triedi,“ opisuje Vladimír Švábík, riaditeľ závodu Spaľovňa odpadu.

Z pary, ktorá vzniká pri horení, vyrábajú elektrinu, a tak je spaľovňa vo Vlčom hrdle nielen tepelne a energeticky sebestačná, ale zároveň dodáva elektrinu do verejnej rozvodnej siete. Ťažké kovy, kyslé zložky či prachové častice, ktoré vznikli pri spaľovaní, sa zachytávajú v zariadení na čistenie spalín s tkaninovými filtrami, a tak z komína vysokého 120 metrov vychádza iba dym s povoleným obsahom znečisťujúcich látok.

Pozor na míny!: V spaľovni zhorí 2 300 ton odpadu za týždeň. V tomto obrovskom množstve sa občas nájde aj niečo, čo do kontajnerov nepatrí. Napríklad munícia. „V deväťdesiatych rokoch v kotle vybuchla mínometná strela. Tlaková vlna vyvalila kovové dvere a zabila nášho zamestnanca. V roku 2011 tiež v kotle vybuchla munícia a vznikla obrovská diera, veľká štyri štvorcové metre. Týždeň sme boli odstavení,“ spomína Vladimír Švábík a prezradí, že každý rok sa v odpadkoch objaví aj ručný granát. Ten však, našťastie, vysokým teplotám odoláva a nevybuchne. Ostatná munícia áno. „Malé výbuchy spôsobujú aj hliníkové fľaše z rôznych sprejov. Horšie je, keď niekto vyhodí hasiaci prístroj alebo fľašu na propán-bután – to sú už väčšie šupy,“ dodá riaditeľ.

Zvery a plast: Väčšina odpadového materiálu sa separuje a ďalej zhodnocuje. „Na Slovensku sa ročne ocitne v odpade dvadsaťtisíc ton PET fliaš. Aj keď sa dá plast recyklovať donekonečna, je to veľké číslo,“ hovorí riaditeľ závodu Triedenie odpadu Gregor Kravjanský. Vedie nás do haly, kde sa plasty na pásoch triedia. Zvlášť biele, zelené a fialové. Medzi chlapmi vládne dobrá nálada. Kadečo ich počas zmeny pri páse prekvapí. Jeden z nich má na hlave farebnú parochňu, ktorú v ten deň z odpadkov vylovil. „Našli sme aj biele zlato, obrúčky,“ povie jeden z nich. „Keď sme ešte triedili na Ivanskej ceste, kolega objavil deväťtisíc dolárov. Kto čo nájde, to mu zostane,“ pridá sa do debaty riaditeľ.

„Nájde sa tu kadečo: telefóny, občianske preukazy alebo pasy. Aj živá korytnačka tu bola, ale celá doráňaná. Museli sme ju utratiť,“ spomínajú pracovníci Triedenia odpadu. „Mŕtve zvieratá tu nie sú raritou. Najmä mačky, ale aj takúto srnku sme tu mali,“ rozpaží ruky najzhovorčivejší pracant. O bizarných kúskoch hodených do kontajnera s plastom svedčí aj svojská výzdoba haly – vypreparované vtáky.

Vytriedený materiál ide do lisu, potom sa viaže do kociek. Jeden balík váži asi tristo kilogramov a vojde sa doň približne sedemtisíc fliaš.

Podobne sa triedi, lisuje a viaže aj papier. „Najlepšie využiteľné sú kartóny a kancelársky papier, pretože majú dlhšie vlákna. Recykláciou sa vlákno skracuje a potom je vhodný na toaletný papier,“ vysvetlí náš sprievodca.

Deti nás naučia: Odvoz a likvidácia odpadu je iste dobrý biznis, ale firma OLO ide ďalej. Snaží sa občanov vzdelávať a zvolila účinnú stratégiu – cez najmenších. „Najlepšie je podchytiť mladú generáciu, ktorá potom dokáže šikanovať aj starších. Vymysleli sme Olompiádu, ktorú sme spustili vlani a zapojili sme do nej materské školy, základné i špeciálne školy,“ opisuje Pavel Vitek. Všetci zainteresovaní veria, že separovanie odpadu a ochrana prírody sa stanú bežnou súčasťou životného štýlu detí aj ich rodičov. Nikto z nás nechce žiť vo svete plnom smetí. Len škoda, že mnohým je zaťažko nájsť na kontajneri ten správny otvor.

FOTO: redakcia Plus 7 dní