Home » Info » Spaľovanie potrebuje lepšie podmienky – Rozhovor s riaditeľom OLO a.s. Romanom Achimským
Publikované: 02.04.2012

Spoločnosť Odvoz a likvidácia odpadu, a.s. (OLO) je stopercentnou dcérskou spoločnosťou hlavného mesta Slovenska, ktorá v rámci služieb nakladania s odpadom prevádzkuje aj jednu z dvoch „mestských“ spaľovní komunálneho odpadu na Slovensku. Rozhovor o špecifikách podnikania v takejto spoločnosti s predsedom predstavenstva a generálnym riaditeľom Ing. Romanom Achimským prinieslo marcové číslo odborného časopisu Odpadové hospodárstvo. (Ponúkame jeho skrátenú verziu)

OLO pôsobí ako hlavný dodávateľ služieb odvozu a likvidácie odpadov v hlavnom meste. V okolitých obciach však už pôsobia iné spoločnosti, čo je vzhľadom na veľkosť firmy kalibru OLO dosť zvláštne.

Doterajšie nerozširovanie činnosti OLO v oblasti nakladania s komunálnym odpadom aj do okolia Bratislavy má svoje dôvody. Prevádzkujeme spaľovňu odpadu, ktorá bola postavená už v roku 1978 ako „spoločenská objednávka“ mesta. Keďže spaľovanie je drahšie ako skládkovanie, vedia si ostatné obce tieto služby zabezpečiť lacnejším skládkovaním.

Obce však môžete presvedčiť o výhodách energetického zhodnocovania, viacero príkladov i na Slovensku svedčí o záujme obcí o síce drahšie, ale ekologickejšie nakladanie s odpadmi.

Doterajšia prax ukazuje, že akákoľvek environmentálne priaznivejšia aktivita končí na otázke ceny, ktorá má rozhodujúci význam. Zvýšiť poplatok za komunálne odpady by sa určite nestretlo s pozitívnym ohlasom. Šancu vidím skôr v legislatívnom upravení cien za skládkovanie na úroveň krajín s rozvinutým odpadovým hospodárstvom, kde sú ceny skládkovania porovnateľné so spaľovaním. Okrem toho momentálna kapacita spaľovne 135 tisíc ton ročne vychádza z potrieb hlavného mesta. V prípade jej zvýšenia by to znamenalo nemalú investíciu, ktorú dnes nie je možné bez zaistenia dostatočného množstva komunálneho odpadu ekonomicky zdôvodniť. Preto sa skládkovaniu na Slovensku dobre darí.

Znamená to, že ak chcú zberové spoločnosti medzi sebou konkurovať, tak potrebujú mať vlastnú skládku odpadov?

Spravidla to funguje tak, že zberová spoločnosť, ktorá v nejakej lokalite prevádzkuje skládku odpadov, vie v tejto lokalite vytvoriť aj najlepšie cenové podmienky pre zber a likvidáciu komunálnych odpadov. Tento trh je už historicky vybudovaný a ak sa niečo mení, je to skôr zmena majetkových pomerov spoločnosti ako vstup úplne nového subjektu na odpadový trh. Najmä vo väčších mestách je to veľmi nepravdepodobné. Firmy fúzujú, predávajú sa alebo sa menia podiely medzi jednotlivými vlastníkmi, no ich základ vychádza z dlhodobej histórie spoločnosti, ktorá najčastejšie vzišla z pôvodných technických služieb.

Vy skládku nemáte. Je to problém z hľadiska schopnosti firmy konkurovať na trhu?

Mimo Bratislavy áno. Preto sa venujeme najmä komunálnemu odpadu so zameraním na spaľovanie netriedeného odpadu a zber a spracovanie separovaných zložiek odpadu.

Neplánujete vybudovať vlastnú skládku?

Odkedy Bratislava postavila spaľovňu, bola jej filozofia jasná. Bratislava ako mesto ležiace na Žitnom ostrove jednoducho nedisponuje vhodným miestom na vybudovanie skládky. Okrem toho sa legislatíva uberá iným smerom a nie je z dlhodobého hľadiska zaujímavé o takejto investícii uvažovať. Obyvatelia hlavného mesta majú výhodu v tom, že už niekoľko rokov využívajú spaľovňu odpadu, ktorá je síce ekonomicky náročnejšia, no už dnes je zahrnutá v poplatku za komunálny odpad. Ostatné obce sa budú musieť vysporiadať s navyšovaním poplatkov vyvolaným očakávanými legislatívnymi zmenami. O ekologickom hľadisku ani nehovoriac.

V spaľovni teda končí všetok komunálny odpad z Bratislavy.

Predovšetkým zmesový komunálny odpad. V spaľovni končí aj objemný spáliteľný odpad, ktorý predtým podrvíme na menšie kusy. Stúpa podiel separovane zbieraných zložiek komunálneho odpadu, ako sú plasty, papier a sklo. Plasty končia v dotrieďovacom závode spoločnosti OLO vo Vlčom hrdle, kde sa rozdelia na jednotlivé druhy podľa dopytu konečných spracovateľov (PET podľa farieb, fólie…) a pripravia sa do prepravnej formy. Papier končí tiež v dotrieďovacom závode vo Vlčom hrdle, časť ktorého prevádzkuje spoločnosť RECOPAP (dcéra .A.S.A. a Smurfit Kappa Recycling – pozn. red.). Sklo pred odvozom konečnému spracovateľovi triedime v prevádzke na Ivánskej ceste.

Stopercentným akcionárom OLO je mesto. To poskytuje magistrátu možnosť vyhnúť sa verejnému obstarávaniu týchto služieb. Natíska sa otázka, či to nezvyšuje to riziko neefektívnosti hospodárenia, keďže o poskytovanie služieb nemusí OLO cenovo súťažiť s konkurenciou.

Pre mesto má takéto vlastníctvo výhodu v tom, že má pod kontrolou výdavky firmy a tým spoločnosť nie je prioritne zameraná na tvorbu zisku, vie poskytnúť požadovanú službu výhodnejšie ako keby si ju objednalo externe. Všeobecná nevýhoda samosprávnych firiem spočíva najmä v tom, že po každom volebnom období sa zvykne meniť zloženie štatutárnych orgánov. Prichádzajú úplne noví ľudia bez skúsenosti v tejto oblasti a ťažko sa pri takto nastavenom systéme udržuje tempo a najmä kontinuita. Každé zásadné rozhodnutie trvá oveľa dlhšie. Viac času musíme tráviť riešením interných vzťahov a kontrolných mechanizmov.

V čom sú špecifiká veľkého mesta z hľadiska zberu a zvozu odpadu?

Čím väčšie mesto, tým väčšia anonymita. Nie je jednoduché udržať disciplínu pôvodcov odpadu v rámci zvoleného systému zberu.

Druhým dôležitým faktorom je prejazdnosť mesta. Tým, že je mesto v centrálnych zónach veľmi zhustené, vzniká tam veľký manipulačný problém pre zvozovú techniku. Neustále sa to zhoršuje ďalším zahusťovaním zástavby. Nie sú vytvorené ľahko dostupné stojiská, zberné nádoby sú často umiestnené v ťažko prístupných miestach, napríklad v úzkych vchodoch alebo priechodoch. To v centrách moderných miest nevidíte, priestor na kontajnery tam býva vyhradený na ľahko obslužných miestach blízko hlavných komunikácii, takže odpad možno zbierať aj väčšími vozidlami. Čím menšie zberné vozidlá, tým väčšie náklady na logistiku zvozu a aj dlhší celkový čas na vyprázdnenie nádob.

Z VZN a z rozpočtu Bratislavy vyplýva, že mesto vyberá základnú sadzbu poplatku v maximálnej výške a príjem z poplatku za komunálne odpady prevyšuje sumu, ktorá je určená Vašej spoločnosti na nakladanie s komunálnym odpadom. Dá sa očakávať, že mesto má v tejto kapitole vyrovnaný rozpočet a nemusí dotovať odpadové služby z iných príjmov.

To je otázka pre magistrát. Nemám však vedomosť o tom, že za nakladanie s odpadmi by muselo mesto použiť aj financie z iných zdrojov ako z výberu poplatku za komunálne odpady. Nedostávame všetky peniaze, pretože mesto využíva aj služby iných spoločností a časť peňazí je za týmto účelom presunutá aj na samotné mestské časti.

Ako využíva mesto zvyšné peniaze?

Opäť otázka skôr pre magistrát. Mali by ich použiť na účel, na ktorý boli vyzbierané. Keďže komunálny a separovaný odpad majú zabezpečený, mali by ho využiť najmä na nakladanie s objemným, drobným stavebným a biologicky rozložiteľným odpadom.

Mesto využíva aj prostriedky z Recyklačného fondu. Na čo ich využíva?

V minulosti sa použili takto získané finančné prostriedky napríklad na nákup zberných nádob. V súčasnosti sa viac využívajú na krytie časti priamych nákladov na separovaný zber. V rámci celkových príjmov je to však suma, ktorá zásadne neovplyvňuje hospodárenie spoločnosti a v podstate len sčasti kompenzuje náklady na separovaný zber, ktoré značne prevyšujú výnosy z predaja vyseparovaných komodít.

Pri výbere poplatkov sa mesto rozhodlo pre množstvový zber s prepočtom na hmotnosť nádob. Ten býva kritizovaný najmä preto, že motivuje obyvateľov k nelegálnemu zbavovaniu sa odpadov. Prečo práve toto rozhodnutie?

Nemám kompetenciu vyjadrovať sa za mesto, ale v princípe sú dva spôsoby na určenie poplatku. Paušálny sa vzťahuje na obyvateľa podľa trvalého bydliska. Tento je v prípade miest, kde je veľký pohyb ľudí nemajúcich v ňom trvalé bydlisko, veľmi diskriminačný. V množstvovom zbere si každý pôvodca odpadu nahlási druh, počet zberných nádob a interval ich vyprázdňovania a platba je určená za každé jedno vyprázdnenie. Na prvý pohľad sa zdá byť výber poplatku podľa objemu nádob presnejší a jednoduchší, no z praxe vieme, že pri zmesovom komunálnom odpade neexistuje priama úmera medzi veľkosťou nádob a množstvom odpadu v nich uloženom. Čiže v 1100 litrovej nádobe nie je 10x viac odpadu ako v 110 litrovej nádobe. Preto s cieľom priblížiť sa čo najviac realite je existujúci spôsob výpočtu poplatku najspravodlivejší. Hmotnosť nádob sa sleduje štatisticky a ročne sa vyhodnocuje.

Viete si predstaviť optimálnejší systém výberu poplatkov?

Ideálnym systémom by bola kombinácia množstvového zberu s paušálnym poplatkom. Množstvový zber je priamo naviazaný na produkciu odpadu a v rámci neho by občania platili vyššiu sadzbu za zmesový komunálny odpad a nižšiu za separovaný odpad, čo by motivovalo k separovaniu.

K tomu by však mala ešte existovať paušálna zložka, z ktorej by boli financované zberné dvory, kde je možné legálne odovzdať odpad, ktorý nepatrí do smetných nádob – teda najmä objemný a drobný stavebný odpad. S magistrátom budeme hľadať možnosti, ako by mohol v budúcnosti vyzerať spôsob výberu poplatku v rámci existujúcich legislatívnych možností tak, aby bol pre obyvateľov motivačný najmä v nadväznosti na ďalší rozvoj separovaného zberu.

Spaľovanie je drahé. Natíska sa otázka, že ak by ste triedili zmesový komunálny odpad pred samotným procesom spaľovania, potom by ste mohli ušetriť.

Je otázne, či sa pri takomto procese ešte bavíme o šetrení. Takto získané zložky odpadu by boli už natoľko znečistené ostatným komunálnym odpadom, že by bol problém so záujmom o ne zo strany konečných spracovateľov, čo by sa prejavilo aj v zníženej výkupnej cene. Navyše tento proces triedenia je natoľko nákladný, že by sme v konečnom dôsledku vyrábali z odpadu ešte drahší odpad a z pôvodne dobre znejúceho zámeru by vzniklo ekonomické mrhanie. Pre všetky druhy odpadu platí, že ak tento nie je separovaný ihneď v procese jeho vzniku, stáva sa zmesovým odpadom bez možnosti jeho ďalšieho využitia.

Existujú vôbec možnosti zníženia ceny za spálenie odpadu?

Technológia spaľovania, ktorá generuje aj náklady na celý proces, je u všetkých spaľovní takmer rovnaká. Rozdiely sú vo využití vzniknutého tepla. Ak vieme toto teplo priamo predať odberateľom, výnosy z tohto predaja výrazne znížia ekonomickú náročnosť spaľovne, výsledkom čoho je najnižšia možná cena za spálenie odpadu. Naša spaľovňa takéhoto odberateľa dnes nemá, preto využíva teplo na výrobu elektrickej energie, ktorá nedosahuje tak dobrý výnos a navyše je spojená aj s investíciou do turbogenerátora, čo v prípade spomínaného predaja tepla nie je potrebné.

Máte však cenové zvýhodnenie od ÚRSO za elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov.

Áno. Na časť vyrobenej elektrickej energie (cca 54%) máme cenové zvýhodnenie z dôvodu spaľovania odpadu s podielom biomasy, ale celkovo je to ekonomicky dosť vzdialené od priameho predaja tepla.

Odber tepla by ekonomiku prevádzky mohol dostať do úplne iných čísiel, prečo teda neviete toto teplo predať tak, ako v minulosti?

Je to tak. Od roku 1978 bol odberateľom tepla zo spaľovne Slovnaft, s ktorým máme vybudovanú aj potrubnú sieť. Slovnaft však od istého času začal mať sám prebytok tepla, takže spaľovňa stratila tohto strategického odberateľa. Druhým najbližším potenciálnym odberateľom tepla je Bratislavská teplárenská, ktorá má však zmluvu na dodávku pary z Paroplynového cyklu (od roku 2008 pod názvom PPC Energy Group, ktorú vlastní finančná skupina Penta – pozn. red.). Pre naše teplo nie je v súčasnosti dopyt, preto z neho musíme v turbogenerátore vyrábať elektrinu, avšak s podstatne nižšou účinnosťou.

Zmenu narábania s existujúcimi zdrojmi považujeme za jediný možný zdroj výraznejšieho zlepšenia ekonomiky spaľovne. Ak by mesto malo dosah na Bratislavskú teplárenskú, mohlo by to ovplyvniť celú kalkuláciu nákladov na výber poplatkov za komunálny odpad v Bratislave.

Spaľovňa má oproti elektrárňam s konvenčnými zdrojmi výhodu v tom, že palivo nekupuje, ale de facto predáva. Čím to je, že musí „predávať potvrdenia o prevzatí“ komunálneho odpadu za tak vysokú cenu, aby bola ekonomicky udržateľná? Je to najmä kvôli tomu teplu?

Ak by sme mali odberateľa tepla, dokázali by sme sa priblížiť cenou odpadu skládkam, ale stav, aby sa za odpad odvezený na spaľovňu neplatilo určite nedosiahneme. Nie je to tak ani v iných krajinách, kde teplo vyrobené v spaľovni predať vedia. Spaľovňa odpadu je oproti elektrárňam legislatívne úplne rozdielnou prevádzkou. Predpísané emisie sú v prípade spaľovní cca 10 násobne prísnejšie, z čoho vyplývajú aj podstatne vyššie investičné náklady na zariadenia čistenia spalín. Celkovo sa investičné náklady v podobe odpisov premietajú do nákladov za spálenie odpadu cca 60 až 70 percentami. Z toho vyplýva, že je dôležité dosiahnuť čo najväčšie využitie projektovanej kapacity spaľovne, aby výsledná cena za spálenie odpadu bola čo najnižšia.

Technologický proces je tiež rozdielny. Elektrárne majú na vstupe konvenčné zdroje s presne definovanou výhrevnosťou, čo umožňuje veľmi dobre riadiť celý proces výroby elektriny. Odpad na vstupe má rôzne vlastnosti a jeho výhrevnosť neustále kolíše, preto je aj výroba elektriny nákladnejšia z dôvodu menej efektívnej regulácie.

Investície do energetického zhodnocovania odpadov u nás systematicky verejnosť odmieta. Myslíte, že v tom hrá svoju úlohu aj neznalosť prísnych o environmentálnych kritérií spaľovní?

Nepochybne. Podobné skúsenosti s predsudkami verejnosti zaznamenali takmer všetky krajiny, kde sa spaľovanie nakoniec udomácnilo. Napríklad priamo vo Viedni majú v husto osídlených častiach mesta hneď tri spaľovne. Problém je v komunikácii, ktorá musí prebiehať v dostatočnom predstihu pred samotnou výstavbou. Ak verejnosť postavíte pred hotovú vec bez predchádzajúcej komunikácie, zmení sa vnímanie celej situácie a prevládajú emócie nad odbornosťou.

Verejnosť často len viac zo vzdoru ako zo znalosti problematiky bojkotuje takéto investície. Potom sa stáva, že ak chce investor nahradiť starú spaľovňu novou – modernou, tak verejnosť tým dosiahne len to, že ostane fungovať staré a škodlivejšie zariadenie.

Ako dosiahnuť, aby spaľovanie bolo výhodnejšie oproti skládkovaniu?

Jednoznačne treba zvýšiť poplatky za uloženie odpadu, prípadne obmedziť skládkovanie na minimum, pretože skládky z dlhodobého hľadiska problém neriešia, len ho posúvajú do budúcnosti. Osobitným problémom je aj to, že poplatok za uloženie odpadu na skládku je výnosom obce. Tým pádom je tlak obcí na zotrvanie existujúceho stavu veľmi veľký.

V príjmovom koláči za separovaný zber tvoria istú časť aj príjmy z oprávnenej organizácie. Aký je to podiel?

Je to cca do 20% príjmu za predaj separovaných zložiek odpadu. Sú to príjmy, ktoré v priebehu roka nekolíšu v závislosti od výkupnej ceny vyseparovanej suroviny tak, ako je to pri predaji materiálu jednotlivým spracovateľom.

Mohol by byť separovaný zber financovaný iba priemyslom?

Neexistuje model, na ktorom by sa dohodli všetci účastníci trhu. Nevýhodou rozšírenej zodpovednosti výrobcu je to, že výrobca nedokáže ovplyvniť systém zberu – napríklad či je vrecový alebo iný, koľko kontajnerov sa umiestni a pod. Viem si predstaviť systém, v ktorom by si obec u zberovej spoločnosti objednávala iba zber a všetky činnosti po predaj, teda len službu. Výsledný produkt by bol majetkom obce.

Dnes je to tak, že sa všetci tvária, že separovaný odpad je v obciach zdarma, no výnosmi z neho si zberové spoločnosti len kompenzujú náklady na jeho zber a spracovanie. Týmto sa stáva situácia na odpadovom trhu neprehľadná, vstupujú naň rôzne subjekty – kolektívne systémy, obchodné spoločnosti, či Recyklačný fond – čo u nezainteresovaných vytvára dojem obrovskej lukratívnosti najmä pre zberové spoločnosti. Pravdou je to, že sa v tomto odvetví točí veľa peňazí, no nik nechce akceptovať reálne náklady s tým spojené. Uvedené potvrdzuje aj fakt, že z množstva investičných projektov, týkajúcich sa najmä separovaného zberu, končí väčšina po fáze ekonomického hodnotenia v zásuvkách. Čiže treba najskôr zjednodušiť systém, inak dohoda naráža na množstvo lobingu.

Skúsená zberová spoločnosť však vie, koľko peňazí za rok približne získa zo separovaného zberu. Môže si to započítať do kalkulácie pri budúcom obstarávaní služieb mestom. Navyše je otázne, ako by obec – keďže bude mať snahu vyseparovať čo najviac – motivovala zberovku k vyššej miere separovania.

Práve preto som spomenul možnosť, že si obce objednajú len službu zberu a spracovania odpadu, náklady na ktorú sú vopred kalkulovateľné. Pri takto nastavenom systéme nemá zberová spoločnosť dôvod riešiť, do akej miery je pre ňu separovaný zber motivačný.

Uvažujme o tom, že všetok odpad z nádob na separovaný zber nebudete dotrieďovať, ale ho necháte spáliť. Bude to nákladnejšie ako udržať separovaný zber?

Určite bude, bolo by to len menej pracné. Sklo sa spaľovať nedá. Papier a plasty majú vysokú výhrevnosť, čo nepriaznivo ovplyvňuje proces spaľovania v našich podmienkach, pretože čím je väčšia výhrevnosť odpadu, tým musíme na vstupe regulovať jeho dávkovanie a spálime menej odpadu za jednotku času. Pre laika to znie dosť nelogicky, pretože vysoká výhrevnosť zvádza k presne opačnému názoru. Technologický proces spaľovania odpadu je nastavený tak, že sa v kotle udržuje teplota okolo 950°C a preto sa pri zvýšení výhrevnosti musí znížiť prísun odpadu. Okrem toho by zvýšený obsah plastov znamenal väčšiu záťaž na čistenie spalín, čím by náklady opäť stúpli. Ale v prípade skládkovania bude matematika určite iná a uloženie na skládku môže byť ekonomicky výhodnejšie ako separovaný zber.

Zhovárali sa: Radovan Kazda, Ľubomír Augustín