Home » Info » 20.09.2011 – Hospodárske noviny – HN sólo v OLO: Pozor, ide citrónová vôňa!
Publikované: 07.11.2011

Odvážať kontajnery plné odpadu, potom ich za pásom triediť, dá človeku zabrať. No vo firme Odvoz a likvidácia odpadu je to bežný deň.

Ako malý som mal tri vysnívané povolania. Zloduch ako z komiksu, lovec pokladov a byť súčasťou posádky smetiarskeho auta. Prvé spomínané povolanie som si podľa mnohých, vrátane rodičov, osvojil okamžite. Na zvyšné dve som si musel pár rokov počkať, až kým som nenastúpil do Hospodárskych novín. Respektíve kým som nestrávil deň v bratislavskom podniku Odvoz a likvidácia odpadu.

“Hlavne skontroluj, či v tom kontajneri nespí nejaký ožratý bezdomovec…“ takto znela moja prvá inštrukcia a zároveň i prvá ranná pracovná povinnosť. Byť súčasťou posádky smetiarskeho auta nie je žiadna prechádzka ružovým sadom. Predovšetkým, ak minimálne hodinu nestačíte žasnúť, ako všetko, čo ste si mysleli o smetiaroch, je úplná hlúposť. “A možno nájdeš i nejaké zlato,“ motivuje ma môj skúsenejší kolega, ktorý už nejakú tu zlatú retiazku našiel a prebudil nejedného bezdomovca.

7.00 – V teréne

Keď som ráno kráčal v ústrety svojmu novému zamestnaniu, mal som množstvo konkrétnych predstáv, čo všetko sa v ten deň naučím. Aké korenisté slovné spojenia pochytím, aké netradičné názory na spoločenské dianie si vypočujem, v najhoršom prípade čo nové sa dozviem o nežnejšej časti populácie. Priznám sa, že už cestou som začal ľutovať, že svoju rannú šichtu začínam práve v lokalite, kde roky žijem. No už sa nič nedalo zmeniť.

Napodiv ani jedna z mojich obáv sa nevyplnila. Na podobné kratochvíle navyše ani nebol čas. Práca smetiara v takom preplnenom meste ako je Bratislava musí byť založená na maximálnej efektivite, rýchlosti a kooperácii, o ktorej sa mnohým manažérom ani nesníva.

Predovšetkým na sídlisku Dlhé diely, kde sa parkuje i na balkónoch bytov, iná možnosť nie je. Žiaden šofér, ktorý sa ráno ponáhľa do práce, totiž s chápavým úsmevom nesleduje smetiarske auto strečkujúce uprostred ulice. Práve naopak. Reakcie šoférov sú nepríjemným úskalím rannej šichty a veľkou motiváciu urýchľovať celý proces. I vďaka tomu som sa nikdy necítil taký nešikovný, ako keď som zmätene ťahal jeden kontajner za druhým a pritom moja pomoc bola, úprimne povedané, kontraproduktívna. “Nič si z toho nerob. Mesiac trvá, než i skúsenejší sa dostanú do rytmu,“ upokojuje ma šéf posádky, mimochodom s maximálne kultivovaným vystupovaním.

9.00 Zbohom, spolužiak

Veľkým zážitkom je však možnosť pozrieť si vlastné bydlisko z nadhľadu, aký umožní len kokpit smetiarskeho auta. Predovšetkým ak z neho v montérkach nadšene zdravíte svojich známych. Mnohí sa totiž zmôžu na začudovaný úsmev, alebo, v prípade môjho stredoškolského spolužiaka, na uznanlivé otočenie sa chrbtom. Nič to. I známych treba recyklovať. Mimochodom, keď už sme pri tom kokpite smetiarskeho auta, palubnú dosku by mu mohol pokojne závidieť i legendárny Knigth rider. Množstvo ovládacích prvkov, obrazoviek, živých kamier totiž umožňuje šoférovi s prehľadom zachytiť celé okolie.

Za necelé dve hodiny sme mali rannú jazdu za sebou. Za nami ostalo presne 147 prázdnych kontajnerov. Problematický sa ukázal len jeden. Ten totiž bol nedostupný, a tak sme ho nahlásili centrále, nech sa naň nezabudne. Prvá pracovná etapa sa skončila bez úrazu. Nič však nebolo stratené, čakalo ma popoludňajšie triedenie odpadu.

11.30 – Za pásom

“Chlapi príde redaktor, bude nás fotiť,“ boli prvé slová, ktoré som zachytil v bufete, ktorého jedinými zákazníkmi boli pracovníci spaľovne odpadu a triediacich hál. Práve v nich ma čakala i popoludňajšia zmena. Prezlečený do zverených montérok a v tričku spoločnosti som očividne zapadol. Po výdatnom obede v miestnom bufete, skladajúcom sa z jedného “turka“, taniera hustej polievky a troch rožkov, som nabral silu a odvahu pripojiť sa k mládencom a začať triediť PET fľaše podľa farby.

12.00 – More chobotníc

Kým v rannej šichte som si chvíľky na údiv sem-tam ukradol, za pásom som, naopak, žasnúť nestačil. Na výkony niektorých mojich kolegov by sa totiž nemohla sťažovať ani hyperaktívna chobotnica. Koniec koncov pohyb pásu je nekompromisný a plat je z veľkej časti závislý od tonáže roztriedeného odpadu. Ktokoľvek si myslí, že triediť PET fľaše podľa farieb je náročné asi ako sledovať semafor, je na omyle. Minimálne ja som sa rýchlo naučil neveriť vlastným očiam.

Preto ma čakalo i rýchle školenie. “Ak si nevieš rady, pozri na fľašu zospodu. No a sú výnimky. Napríklad Budišská patrí do zelených, aj keď vyzerá ako modrá. No, neboj sa, do toho prídeš,“ uistil ma kolega, ktorý si zároveň zobral na starosť moje zaučenie. Napriek tomu, skutočnú dôveru som si zaslúžil až po čase, keď som prestal v očiach spolupracovníkov pôsobiť ako vyložený sabotér. Keď už mi išla práca viac od ruky, trúfol som si prehodiť i pár slov. “Takmer všetci sme tu zo Zlatých Klasov, strýko tu kedysi pracoval,“ prezrádza oproti stojaci kolega okolnosti, za ktorých sem nastúpil.

14.00 – Úplné svinstvo

“Pozor, ide citrónová vôňa,“ zrazu zaznelo zo začiatku pásu. Než som sa stačil spýtať, čo to znamená, odpovedal mi nepríjemný zápach šíriaci sa z neidentifikovateľného obsahu čierneho vreca. Nikto z nás nemal totiž hlbší záujem zisťovať, aké prekvapenie ukrýva. A ja som prvýkrát v živote dostal chuť vraždiť. Pretože nerozumiem, koho môže baviť pchať rozkladajúci sa odpad do kontajneru na plasty. Predovšetkým ak zvykne byť zamknutý a dané vrece treba prácne pchať cez kruhové otvory na PET fľaše.
“To je ešte v pohode. Raz nám sem prišli dve vrecia mŕtvych sliepok – to sme na pol dňa museli vyprázdniť celú halu,“ spomína kolega po moje pravej strane.
No i počas mojej zmeny som narazil na množstvo svinstiev. Od napoly objedených kukuríc, cez šupy od zemiakov, až po napálené CD Seana Paula.

15.00 – Hľadanie pokladov

Na cigaretovej pauze som sa však už od zhovorčivých kolegov dozvedel, že pri triedení nemusím naraziť len na nepríjemné veci. Po páse sem totiž priputujú i “poklady“. Nekorunovaným šťastlivcom podniku je napríklad človek, ktorý takto našiel peňaženku s päťtisíc dolármi. Navyše v časoch, keď sa dolár tešil vyššej hodnote.
Vtipne dopadol i nález atrapy granátu. “Hneď som ho pustil a ušli sme. Nakoniec prišli i pyrotechnici,“ so smiechom spomína na “výbušné“ predpoludnie vedľa mňa sediaci spolupracovník.

Bohužiaľ, napriek môjmu znásobenému úsiliu som sa do kroniky šťastlivcov nezapísal. No s prázdnymi rukami som tiež neodišiel. Dostal som prísľub, že ak sa kedykoľvek budem chcieť pridať, mládenci sa za mňa prihovoria.